Naskočili sme s Julkou na kolobežky a vybrali sa na výpravu k nášmu obľúbenému mineralógovi. Okrem toho, že má množstvo ozajstných pokladov z celého sveta, má vždy aj dobré slovo pre každého a s Julkou zakaždým dlho debatuje o kameňoch, nehľadiac na to, či niečo kúpi, alebo nie. On nepredáva- on si vychutnáva záujem o jeho vášeň a to, ako Julke žiaria oči, keď jej rozpráva príbehy svojich polodrahokamov. :)
Už-už som mala pred očami ako bude zase príjemne, a tak som si nevšimla starkú, okolo ktorej sme prefrčali. Zrazu Julka zastala. Myslela som, že kvôli schodíkom na autobusovú stanicu, kde sa obchod s minerálmi nachádza. No ona kývla hlavou ku starkej. Kráčala za nami. Nevedela som, čo ju zaujalo a tak som sa zapozerala. Starká pomaly vykročila pred nami na schody, Julka mi podávala kolobežku, zrejme chcela počkať, kým babička príde a pomôcť jej do schodov. Zrazu oproti nim vykročil pán, čo predáva na stanici Nota Bene. Zbehol k starkej po schodoch, chytil ju pod pazuchu a tie tri schody s ňou vyšiel.
– Ďakujem pekne, mladý muž! – povedala starká pánovi, ktorý mal minimálne o 20 rokov viac ako ja. :) Potom pokračovala:
-Je mi ľúto, ale nemám sa vám ako odmeniť. Nemám ani len na to, aby som si od vás kúpila ten časopis. Nech vám pánboh požehná pevné zdravie a nech vám pošle niekoho, kto vám to aj za mňa oplatí.
Povedala starká a začala krivkať dnu .
Vtom ju predajca Nota Bene obehol a s obrovským úsmevom jej podal časopis.
– Nech sa páči, teta, vezmite si !
A bez dlhých rečí, s nadšením jej vtisol časopis a odbehol späť na svoje miesto. Babička chvíľu váhala, no potom sa usmiala, zamávala a o čosi ľahším, akoby tanečnejším krokom sa oprela o tie svoje francúzske barličky a zmizla v dave.
Julka si vzala späť kolobežku a vraví:
-Videla si to, mami?
– Myslíš toho úžasného pána, ktorý takmer nič nemá a predsa sa podelil? Je presne ako ten náš spred Tesca, ten, o ktorom to malé chlapča povedalo, že aj keď nemá takmer nič, má omnoho viac ako iní- že má dobré srdce?
– To som nemyslela, hoci aj to je zaujímavé, že sme videli ďaľšieho podobného.
-A čo teda?
– No, skôr som myslela na to, ako sa všetko okolo premení, keď urobíš dobrý skutok. Keď sme prichádzali, bolo tu tak sivo , špinavo a ubehane. A keď ten pán viedol babičku do schodov, ľudia sa pristavovali a usmievali. A keď mu potom nahlas ďakovala, tak sa usmievali všetci okolo. No keď ju dobehol, všetci, absolútne všetci okolo sme čakali, čo bude. A to krásne, čo bolo, roztancovalo nielen babičku s chorými nohami, ale aj všetkých ľudí okolo. Zrazu začali kráčať tak akosi inak.
Pozrela som sa na ňu a uvažovala, ako hlboko to dieťa vie vidieť.
Mala pravdu. Možno to vyzerá, že sa nás dobro, ktoré sa deje okolo nás, v tom rozbehu tak celkom nedotýka. No ja som sa dnes vďaka Julke mohla dotknúť jeho podstaty. Keď sa prizrieme bližšie, je takmer hmatateľné, že dobro, ktoré sa vo svete deje vďaka komukoľvek z nás, ovplyvňuje všetkých. Tie malé dobré skutky, konané s čistou prirodzenosťou bez očakávania odmeny dokážu meniť svet. Zastaviť ho na chvíľu a roztancovať srdcia všetkých ľudí okolo.
Odchádzali sme všetci obdarovaní.
Chcela som napísať, že je to príbeh bezdomovca, ktorý dokázal obdarovať celú autobusovú stanicu plnú ľudí. No ako som to napísala, uvedomila som si, že je jedno, kto to bol. Ako vraví starý filozof- zmeň meno a ten príbeh bude o tebe.
A o to tu ide. Je o každom z nás. V tomto príbehu je jedno, kto som a čo mám. Dôležité je, čo cítim a ako žijem.
Každý z nás dokáže obdarovať svet- sám sebou.
Ďakujem všetkým, ktorí to vedia a žijú podľa toho.
Ľuba