Sú také okamihy v mojom živote s deťmi, kedy padám na nos, zúfam si, pochybujem, zvažujem, či slobodná výchova je to pravé. A potom príde Okamih, ktorý zmaže všetky tieto chvíle ako mávnutím čarovného prútika.
Napriek mojim občasným materským zakopnutiam a snahe chrániť deti aj tam, kde by som nemala :), som dnes zažila absolútnu istotu, že veriť deťom sa oplatí. Možno robia veci pojašene, nelogicky, kreatívne, inak,…. akokoľvek, skrátka po svojom. Ale vďaka tomu dozrievajú vo skvelé bytosti.
Išli sme na klzisko. Keďže nemám korčule a Duško dnes musel odcestovať, dostala sa mi úloha, ktorá poriadne precvičila moju schopnosť nechať deti samé na seba. Ony si obuli korčule a vyrazili do preplnenej mely na klzisko, zatiaľčo ja som sedela na tribúne a pozorovala.
Bolo to komické, ako som tam tak sedela a nemohla nič, len sledovať…Veľmi liečivé pre mňa. V jednom okamihu som sledovala mamičku, ktorá učila jazdiť si 5-ročné dievčatko. Po asi hodinovom pomalom krúžení za ruku ju zjavne dieťa presvedčilo, nech ona ostane stáť, že to skúsi sama. OKAMIH v momente každého rodiča…Takmer som nedýchala, keď to mamička zvládla, ostala stáť a malá sa na krivoľakých vratkých nôžkach šúchala v tom dave smerom vpred. Mamička poctivo stála na mieste a pozerala s hrdosťou na dieťa, ktoré sa dostalo takmer až na druhý koniec pozdĺž mantinelu. ´Videla som jej tvár, žiarila stále viac, až kúsok pred koncom sa chcela zvrtnúť a zamávať mame, že ako či vidí ten úspech. V momente, keď otáčala hlavu, spadla. Vcelku tvrdo. Bolo vidieť, ako chvíľu nevie, čo sa deje, Mamička vyštartovala, okolo sediacej malej prefrčalo dosť veľa korčuliarov, no nik si ju nevšímal. A vtedy išla okolo naša Julka. Zabrzdila , dieťa pohladila, podala mu ruku. To už bola z druhej strany aj maminka. Dieťa nevedelo, či má plakať, malo taký ten rozpačitý výraz. A tu vidím, ako mu Julka ukazuje, ako aj ona padala, keď sa učila a smejú sa na tom. Spolu s maminkou, držiac dieťa v strede, so smiechom vyštartovali do ďaľšieho kola.
A ja som tam sedela a pozerala na to svoje slobodne vychovávané dieťa a tak akosi som vedela, že všetko je tak, ako má byť. Nielenže sa rozhodla tak krásne, empaticky a pomohla. Ale aj pripomenula dieťaťu, mamičke aj mne, že keď chceš niečo skúsiť sám, je vždy možnosť, že spadneš. Ale ten pád je vlastne iba taká súčasť toho, do čoho som sa pustil. Práve preto je dobré zasmiať sa a ísť ďalej. Najlepšie s niekým blízkym, či niekým, kto už to pozná…
Pred rokmi som zažila na tomto klzisku niečo ešte silnejšie, tiež na tému rodina a pády :
Stála som tam a pozorovala manželov a ich syna teenagera. Bol to veľmi netradičný obraz- mama korčuľovala výborne, syn bol asi hokejista a spolu v strede medzi sebou viedli muža, asi štyridsiatnika, ktorý sa zjavne učil korčuľovať. S nesmiernou radosťou, trpezlivosťou a s kopou smiech tam krúžili asi hodinu, dávali veľký pozor, aby ocko nespadol, viedli ho medzi sebou, potom mama cúvala pred ním a držala ho spredu za ruky, syn zozadu za pás za ním… striedali sa, ocko sa veľmi trpezlivo snažil smial, no moc mu to nešlo… V istom okamihu som ostala sama s mamičkou, ktorá si prišla oddýchnuť vedľa mňa.
-Obdivujem vašu rodinku- vás, ako trpezlivo učíte manžela jazdiť, no ešte viac obdivujem jeho, že sa v takomto veku rozhodol niečo také naučiť. je nádherné sa na vás len pozerať, ako sa pritom pekne o seba staráte navzájom, smejete sa, tešíte a vôbec nepripúšťate neúspech. Zvlášť u teenagera, ktorý je zjavne hokejistom, by som toľkú trpezlivosť a láskavosť neočakávala. – povedala som jej a mrkla pritom na chalana, čo stále vozil otca po ľade.
Pozrela na mňa a vraví- No, ono je to trochu inak. V skutočnosti je hokejistom otec, ktorého učíme korčuľovať. Mal úraz… A dlho potom sme mysleli, že nebude ani rozprávať, potom že nikdy nebude chodiť… Všetko to dokázal po dlhočiznej rehabilitácii , silou vôle a nezlomného nadšenia. To ON učil toto všetko NÁS- najskôr , pred úrazom nás učil korčuľovať- syna od maličkého mala, potom ho pomáhal trénovať a so mnou jazdil pre radosť a teraz, odkedy sa to stalo, nás naučil, čo je to nezlomná vôľa žiť, čo je to radosť zo života a schopnosť zdolávať prekážky, ono to len tak vyzerá, že ho tu učíme korčuľovať, v skutočnosti nás on učí žiť… A syn- no áno, je netradičný teenager, no je to preto, že jeho otec od malička ho bral ako dospelého, učil ho prekonávať prekážky a mať radosť zo života. A to presne zobudil ten náš mladý v otcovi, keď ležal nehybne na posteli…Myslím, že vďaka nemu začal rehabilitovať. Skrátka vrátil, čo sa u dostávalo. Som na nich hrdá.
A tak sedím premrznutá na kosť nad ľadovou plochou a uvažujem, ako som vôbec mohla váhať.
Hej, sú chvíle, keď je tpo pre mňa vyčerpávajúce, keď si hryziem do jazyka, keď sledujem, ako idú urobiť chybu a poviem im to, no oni si ju potrebujú skúsiť…
No aj tak sa mi ukazuje stále viac, že veriť deťom sa oplatí. Lebo tá samotná viera v ich schopnosť správne sa rozhodnúť a konať je základom toho, aby to dokázali ( rozhodnúť sa pre dobro).
Chcete, aby sa vaše deti vedeli v živote správne rozhodovať? Nuž, tak im verte, že to dokážu a žite s nimi tak, aby to cítili.
Potom žiaden pád, pri ktorom si hoci aj narazia zadok, či taký, ktorý by niekoho nadobro odstavil, im nebude prekážkou, len súčasťou učenia sa. Lebo si budú veriť. A budú veriť aj vám, ba, dokonca, ak to budete niekedy nebodaj potrebovať, budú veriť aj za vás…
Je to úžasný pocit. Prajem vám, aby ste ho rozdávali a zažívali denne do sýtosti.
Ľuba