V týchto dňoch prebieha zápis detí do prvých ročníkov. A mne sa stále častejšie vynára z pamäti príbeh R.Fulghuma z knihy Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škole. A hoci sa to nezdá, dnes sa ukazuje byť pre pochopenie týchto detí ešte dôležitejším, ako keď som ho pred viac ako dvadsiatimi rokmi čítala po prvý raz a vravela si, že práve na TOTO nesmiem počas svojho učenia nikdy zabudnúť. Skúsim zreprodukovať:
“… Hrali sme sa s asi 100 člennou skupinou detí také tie “behacie” zábavné hry, ktorých cieľom je vyblázniť sa a nasmiať… V okamihu, keď už všetko vrcholilo, zakričal som:
-A teraz škriatkovia naľavo a čarodejníci vpravo!
Každý sa mal rýchlo rozhodnúť, kým je. Nastal zmätok a smiech, strkanica a šteklenica a vtom ma niekto poťahal za rukáv.
-A kde majú stáť morské víly?- spýtal sa ma nežný hlások.
Morské víly? Aké morské víly?! -prebehlo mi hlavou.
-Morské víly nehrajú.- chcel som zo seba vysypať. Hrajú iba škriatkovia a čarodeji… -Sklonil som sa k tomu stvoreniu, že mu to poviem, no skôr ako som stihol, ono mi sústredene pozrelo do očí a vraví:
– Viete, lebo ja som morská víla.
Pochopil som vážnosť okamihu. Nechcela byť škriatok, ani čarodejnica. Ona totiž presne vedela, kto je. Poznala svoju kategóriu a odo mňa chcela vedieť, kde je pre ňu v tejto hre miesto.
-Tu. – povedal som a chytil som ju za ruku.
-Morské víly majú stáť tu- presne vedľa morského kráľa-povedal som.
Mimochodom, nie je pravda , že morské víly neexistujú. Ja jednu poznám, držal som ju za ruku !”
Keď som ho čítala po prvý raz, povedala som si, že sa celú svoju pedagogickú prax budem snažiť, aby som NIKDY, naozaj nikdy neprehliadla žiadnu morskú vílu, aj keď v škole pre ne zdanlivo nie je miesto. Myslím, že sa mi to darilo. No pri tomto zápise som si uvedomila, že už to nestačí. zrazu už nestačí iba neprehliadať morské víly, ktoré nás ťahajú za rukáv.
Do školy nám prichádzajú deti. A akokoľvek si navrávame, že škola je pre každého, v skutočnosti je nastavená tak, ako Robertova hra pre škriatkov a čarodejníkov. Je nastavená tak, aby sa zaradili do určenej kategórie.
No prichádza stále viac morských víl, jednorožcov, vedátorov, Aslanov, vynálezcov, faunov, hráčov,kráľovien, rytierov, objaviteľov, dinosaurov, mlčanlivých pozorovateľov, komentátorov, kentaurov, nepoznaných bytostí …
A rodičia sa nás pýtajú, či tie deti “uspeli” a či sa hodia do školy, ktorú im vybrali. Snažia sa ich tam dostať- niekedy aj za každú cenu, s presvedčením, že pre ne robia to najlepšie. Lenže čo sa stane, až sa malá morská víla dostane do skvelej školy pre škriatkov a čarodejníkov? Kde tam bude jej miesto? A ako sa tam bude cítiť ?
Pozerám na všetky tie deti, ktoré zapisujem a v istých okamihoch žasnem nad všeličím neočakávaným, čo vedia, robia, žijú a aj nad všeličím, čo by som od nich očakávala, že by robiť, žiť a vedieť mali a oni ani netušia… V prvom okamihu ma zaplavia otázky, ako, ako prepánajána, chcú tieto deti byť v tejto škole?
A až oveľa neskôr, v okamihu, keď prestanem na ne hľadieť ako na ” niekoho, kto nás bude stáť veľa síll, než z neho urobíme škriatka či čarodejnicu” si spomeniem na Robertovu morskú vílu.
A uvedomím si, že akokoľvek skúmame pripravenosť detí na školu, je to len jedna strana mince. (a tým teraz naozaj neznevažujem screenenig zrelosti, pretože viem, mám zažité, aké dôležité tieto informácie sú a ako vedia pomôcť , veď ja sama som našej dcére dala školský odklad a bolo to vážne super rozhodnutie)
Mali by sme skúmať aj pripravenosť školy na deti. A pripravenosť svoju, osobnú- to teraz píšem ako učiteľka, ktorá zapisovala novú generáciu detí.
Mám sama v sebe učenie a školu nastavenú iba na “škriatkov a čarodejníkov”, alebo som pripravená prijať víly, jednorožce, faunov, kentaurov a vlastne celú triedu plnú jedinečných “rozprávkových “bytostí, z ktorých niektorí už poznajú svoju kategóriu a hľadajú si miesto a iní, iní ju ešte len hľadajú? Som pripravená učiť sa spolu s nimi všetkými, pomáhať im spolu “rozprávkovo žiť” , učiť sa a rešpektovať sa navzájom?
Sú školy pripravené? Alebo trvajú na zaužívanom stereotype učenia ?
Lebo – prichádza nová generácia detí.Deti, ktorých rodičia (väčšina) sa narodili po revolúcii, nepoznali mnohé, čo sme poznali my a poznajú a denne zažívajú mnohé, čo my len objavujeme. A hoci ma stretnutia a rozhovory s nimi najskôr zaskočili, teraz už viem, čo je mojou osobnou výzvou- držať sa s nimi za ruky. Navzájom. Aby každý z nás mal v škole svoje miesto. A aby sme sa navzájom vedeli spolu vnímať, rešpektovať, učiť sa a cítiť dobre.
A čo vy, rodičia? Ste pripravení prijať toľkú jedinečnosť a rôznorodosť, v ktorej bude vaše deti žiť a učiť sa, alebo by ste radšej prijali, keby všetky deti kvôli jednoduchosti a prehľadnosti boli prispôsobované do vopred určených kategórií?
Dúfam, že nájdete pre ne to, čo hľadáte. Alebo – že to budete objavovať spolu so školou a učiteľmi, ktorých ste pre svoje dieťa vybrali. Lebo nie je nič lepšie, ako keď je rodinný štýl zhodný so štýlom školy, ktorú ste pre dieťa vybrali.
Držme si palce.