Stojím v poreplnenej MHD, cez plece mám kabelku, pod nohy som si zložila batoh. Blíži sa “moja” zastávka, opatrne dvíham batoh a snažím sa dať si ho na plecia tak, aby som nikomu neublížila. Pravá ruka v pohode, no na ľavej sa mi začne hrčiť rukáv z bundy, uviaznem v čudnej polohe ( ktovie prečo mi napadne Quasimodo), ustrniem,lebo viem, že ak sa pokúsim vyslobodiť, niekto okolo mňa dostane do daru nechcený štuchanec. Poviem si, že radšej nejako to vydržím aj taká pokrútená, vystúpiť sa dá aj tak a potom, na voľnom priestranstve… Už-už sa otvárajú dvere, keď tu zrazu pocítim na ruke dotyk, niekto vyrovnáva môj rukáv- obzriem sa a vidím priamo do očí starého sivovlasého pána, ktorý s úsmevom vyslobodil moje plece … na okamih privriem oči, lebo ma prepadne taký dôverne známy pocit- ako keď som sa ako malá chystala ráno do školy a maminka mi na pleci naprávala remeň školskej tašky- a presne to sa aj deje tu ta teraz- starký mi nielen vyslobodil ruku, ale aj zručne otáča prevrátené ramienko ruksaku tak, ako patrí, pridvihne ho ešte, uhladí, aby ma netlačilo a nakoniec ešte- ach, či si ten pocit presne pamätám z detstva-mi napráva golier na bunde a jemne ma postrčí von zo dverí…
Chvíľu ma premôžu dôverne známe pocity, zaplaví ma nostalgia z tej drobnej láskavosti, ktorú pre mňa presne takým istým spôsobom robievala ráno čo ráno moja mama… a už sme pred autobusom. otočím sa , poďakujem a zamávam neznámemu starostlivému pánovi, keď tu sa mi spoza chrbta ozve:
- Nemali by ste len tak hocikomu dovoľovať, aby sa vás dotýkal, mladá pani…
Za mnou stoja dve staré dámy, ktoré sa mi starostlivo snažia dohovoriť, aby ma ochránili pred nástrahami života.
Zaujímavé- majú rovnaký zámer, ako mal ten starý pán, a predsa ho pociťujem úplne inak… tak akosi atakujúco. A tak sa pristavím, ešte raz zamávam pánovi a ešte vždy cítiac ten najobyčajneší láskavý dotyk na golieri mojej bundy s dámami prehodím pár slov.
Myslia to dobre- myslia si, že je podozrivé, keď niekto pre niekoho na ulici len tak niečo urobí. To predsa nemôže byť len tak… Hm. Pán, ktorý to ešte pri odchode zachytil iba veselo mávne rukou a žmurkne.
A ja tam stojím, v zornom poli mám obe dámy aj pána, ke´d privriem oči, som na moment ešte vždy to malé dievčatko, ktoré mama s láskou upravovala do školy… A keď ich otvorím, zrazu vidím, do akého sveta som vyrástla-
Je skvelý, lebo sú v ňom ľudia, ktorí neváhajú urobiť drobnú láskavosť pre niekoho, kto ju potrebuje. Je skvelý, lebo starostlivosť prevláda nad obavami.
No a trochu je aj smutný- lebo sú v ňom aj ľudia, pre ktorých sú tí, čo robia náhodné láskavosti iným, podozriví.
Zaujímavé je, že je to stále ten istý svet, tí istí ľudia, s tým istým zámerom- pomôcť. No každý z nás to vidí inak.
Vlastne ani neviem, čo dodať. Už je to pár hodín a ešte vždy si viem vybaviť ten spôsob, akým mi napravil ruksak aj golier… Dotyková pamäť zobudila niečo, čo ma sprevádzalo detstvom. Jednoduché láskavé gestá starostlivosti, ktoré nám odovzdávali rodičia a my ich odovzdávame svojim deťom, robia svet lepším. A hoci ja sami ich takmer denne používam pri svojej práci s deťmi, dnes som si uvedomila ich hĺbku- človek, ktorý pre mňa urobil tak prirodzene niečo také, zrazu nebol niekým cudzím, ale niekým kto ma dnes obdaroval.
Mimovoľné láskavosti, ktoré robíme pre iných, nás niekde hlboko v dušiach spájajú, tvoria medzi nami neviditeľné cesty od srdca k srdcu a zobúdzajú ľudskosť v tej najhlbšej podobe.
A hoci ich spočiatku robíme len pre našich najbližších,m tieto cestičky od srdca k srdcu , spájajúce stále väčší svet spôsobujú, že našimi najbližšími sa stáva stále viac ľudí- hoci aj neznáma žienka, čo bojuje s batohom v autobuse.
Ďakujem za pripomenutie, milý neznámy.
Ľuba