Hoci sa s bezpodmienečnou láskou , vďakabohu, stretávam každý deň, predsa ma niektoré jej podoby dokážu hlboko zasiahnuť. Dnes som ju stretla v podobe “rytiera starej školy”- starého pána, dôchodcu, len tak- kráčajúc trhoviskom.
Stál vzadu, za stánkom s ružami. Bol oblečený v košeli s motýlikom, v ruke mal vrecúško ušité z bavlnenej plachty. Hrabal sa v krabici s odpadom.
– Pomôžem vám? Stratili ste niečo?- spýtam sa ho, lebo k odpadu sa naozaj nehodil. Pozrel priamo na mňa, zasmial sa a vraví:
-Hej, hlavu… Pred 35-timi rokmi. Kvôli najlepšej žene na svete.
Začnem sa smiať aj ja. Pozriem do podlhovastej krabice (v ktorej sa zrejme prevažajú po svete ruže) a tam- listy a odrezky koncekov ruží a lupienky.
Tie starý pán vyberá a vkladá do vrecúška. Pridám sa- stojíme tam, dvaja blázni, ktorí do jedného vrecka pozorne vkladajú lupienok za lupienkom.
– Čo to vlastne robíme?- spýtam sa.
A on mi popro vyberaní lupienkov rozpovie dosť osobný príbeh o tom, ako pred časom jeho žena ochorela (nádor v prsníku), liečila sa a vyliečila, no ostala bez prsníka … Jej choroba u nej vyvolala depresívne nálady a myslela si o sebe, že už nie je ozajstná žena…a že taký mrzák si nezaslúži, aby ho mal niekto rád.
Psychológ, rodina, lieky… nič nepomahalo.
A potom zrazu- (on, rytier starej školy, zamilovaný stále rovnako do svojej ženy) si spomenul, ako im na svadbu jej sestry pripravili mladomanželskú posteľ- že im ju posypali lupienkami ruží z ich záhrady.
A tak, kým sa ju snažili dať v nemocnici dokopy už ako vyliečenú onkologickú pacientku, on kúpil ruže, obral ich a urobil na posteli srdce a vysypal cestu od dverí bytu rovno do spálne… A keď ju prepustili s nastavenou liečbou, nielenže si ju doviezol až domov… Pri dverách ju nečakane zdvihol na ruky a preniesol cez prah a odniesol do tej izby. No. A ona plakala a plakala a neverila si, že by ju niekto mohol mať rád, ani jemu že by ju mohol mať rád, ale on to nevzdal.
Uzavrel pakt s kvetinárkou a dohodol sa, že môže si môže z ich kvetinového “odpadu” brať lupienky (ony vždy ráno “olupujú” tie vrchné, aby ani náhodou na kvete nebol nejaký obschnutý ). A chodí si pre ne vždy keď môže a …ďalej to poznáte
Nevie, či žene zabrali lieky, či jeho vytrvalosť, či láska a všetko to krásne spolu prežité- no už má nazad “svoju milovanú ženu”.
Aj tak vždy, keď môže , skočí na tie lupienky. A keď má peniaze (dôchodca), pridá aj ružu na vankúš.
Žiaril a usmieval sa celý čas, ako sme sa rozprávali.
Taký bol šťastný, že to zvládli! No najviac ma dostala rozlúčková veta:
-Viete, aj keby to nebola zvládla, aj keby jej to nebolo z toho smútku pomohlo, zasýpal by som ju aj posteľ tými lupienkami- taký som bohu vďačný, že smieme byť spolu… že aj keby ma odmietala, či dokonca vôbec nespoznávala, aj tak by som ďakoval za každý okamih.
Lupienky ruží som vždy považovala len za súčasť kozmetiky, či čaju. Dnes však viem, že môžu byť naozaj liečivé- v rukách milujúceho človeka, ktorý im dá hlbší zmysel.
… nech vieme vidieť lásku vo všetkom, čo nás obklopuje… a nech vďaka tomu žiarime tak, ako rozžiarili tohto rytiera starej školy ružové lupene- teda vlastne to, aký zmysel im dal- ten, čo zobudil jeho Šípkovú Ruženku.
Ľuba