Sledovať Matrix s pätnásťrocnou skvelou teenagerkou, ktorá ho ešte nikdy nevidela, je zrejme väčší zážitok pre mňa, ako pre ňu. A teda je parádny. Z mnohých dôvodov.
No- opäť a opäť si uvedomujem, ako veľmi sa mení svet – vysvetľovať, čo bol modem, prečo a ako sa pripájalo cez linky, že tá farba a čísla patria k technike doby, čo sú diskety a koľko sa na ne zmestilo vrátane operačného systému … ako to, že bola hitom titánová vyklápacia Nokia, keď sa s ňou „nedá nič robiť, len posielať správy a telefonovať“…, ako to, že…
No. Čo ostalo z toho sveta ? My :-). A my sa snažíme učiť naše deti „pre ich budúcnosť“.
Čo dodať?
Keď som ako malá v knihe Prázdniny na planéte Coleida čítala o videofóne, žasla som a priala si, aby toto dakedy bolo realitou… Dnes mi denne bežne skypuje moja mama, lebo bez toho, aby mi videla na ústa, nevie, čo hovorím…
A tak pozeráme Matrix a diskutujúc nad mnohým, vrátane filozofických otázok, je jasné, že čokoľvek sa okolo nás mení, to, čo ostáva vždy, sme my a to, čo máme v srdci a v hlave, to, čo sme zažili a čím sme žili… Ostáva naša ľudskosť.
A to je dôležité poznanie.
Dnes nás čaká filmové popoludnie, zjavne. No najviac sú na ňom ten spoločný čas, úvahy a rozhovory, postrehy a vnímanie a to, že si to môžme dopriať spolu navzájom.
Nasledujeme bieleho králika :-)
Ľuba