… je jedna z najstarších otázok, ktorú si človek kladie. Dá sa odpoveď nájsť? Dá sa cielene vytvoriť? Celý náš život ovplyvňuje to, kým sa cítime byť. Takže ak vieme zmeniť tento jeden fakt- vieme si zmeniť celý svoj život. Čo robiť, aby si deti vybudovali sebaobraz, identitu, ktorá im pomôže žiť šťastný a naplnený život? Ako to zažívame s deťmi v škole?
Príklad:
Pred cca 10 -timi rokmi som mala v triede chlapca- nazvime ho Karol, ktorého VŠETKY učiteľky považovali za „hrozného“. Stále niečo vymýšľal, zamotávali sme sa do ním natiahnutých špagátov, lepili sa na kľučky- a tak akosi to každý bral, že „to decko“ nám robí samé naschvály. Často mi na vyučovaní vravel: prepáčte, ja nemôžem za to, že som taký zlý- ja sa fakt snažím, ale čokoľvek vymyslím, vždy to zle dopadne. Napriek tomu, že som s ním často rozprávala, že je super, že je kreatívny, že obdivujem na ňom toto a tamto- napriek tomu, že vždy sme pomenovali, čo sa mu podarilo- vybudoval si sebaobraz darebáka a postupne sa mu dokonale prispôsobil. Priznávam, že aj ja som občas s údivom prevrátila oči a vzdychla, keď som sa zamotala či prilepila do niečoho, čo nachystal… Stačili tri mesiace a Karol bol „aktívny darebák“ pre seba aj pre okolie. A ja som zvažovala, ako mu pomôcť, no nedokázala som to. Potom sme dostali novú vychovávateľku. Bez predsudkov. Na našom prvom stretnutí učiteliek a vychovávateliek vraví: Celý týždeň som sledovala Karola a všimla som si niečo úžasné: ten chlapec sa nám snaží zjednodušovať život. Je úžasný!
Všetky sme „čumeli“ a ona nám ukázala, ako funguje špagát s kladkou na otváranie a zatváranie dverí, kľučka, aby sa nešmýkala , lepiaca páska natiahnutá pred prahom, ktorá odliepala špinu z topánok atď. Žasli sme. Pochopili sme zámer dieťaťa: ako dieťa s ľahkou formou DMO mal v živote mnoho prekážok a tak sa snažil život zjednodušovať. Keď prišiel do školy, zahrnul do toho aj nás, no my sme to nechápali a niektorí sme dokonca kričali a nadávali a prezentovali si jeho správanie ako zámer nemiestne si z nás uťahovať, či dokonca vedome škodiť učiteľom.
Od toho dňa sme si začali všímať zámer za dianím a zisťovať ich priamo u autora. Zrazu dieťa zmenilo identitu. Všetci sme v ňom videli kreatívca, ktorý nám vylepšuje život. Za tri mesiace to bolo jedno z najlepších detí v kolektíve…
Vždy, keď si na to spomeniem, uvedomím si, ako sme rýchlo a ľahko dokázali „zmeniť“ dieťaťu identitu, tak, že ju akceptovalo a žilo ňou. Z milého dieťaťa darebák a naopak. V pribehu pár mesiacov tam aj späť… Obrovská zodpovednosť nás dospelých. Uvedomenie, že TOTO sa denne deje a že z toho, čo s deťmi žijeme a ako pomenúvame to, čo robia si deti tvoria sebaobraz-presvedčenie o tom, kto sú.. Zaujalo ma to- pretože to, čo do tohto „procesu“ vložíme, deti sprevádza celý život. Buď ich to podporuje, alebo sa toho prácne zbavujú- lebo ich to brzdí. Alebo s tým proste žijú… A tak som sa postupne naučila, ako sa identita u nás buduje, ako ovplyvňuje naše správanie pocity, výsledky, ktoré dosahujeme, celý náš život.
Podľa toho najlepšieho, čo som naštudovala a zažila, odpoveď na otázku kto som, je samozrejme v nás. No je ovplyvňovaná a vieme ju aj meniť…Pozoruhodné, však? Lebo podĺa toho môžme byť v živote kým len chceme…Samozrejme, nie je to celkom tak, ale… Uvádzam tu rebríček, pom ktorom budujeme svoje stupienky k identite, čím vyššie číslo, tým vyšší „level“. Vždy, keď chceme zmeniť niečo na niektorom stupni, musíme prebudovať niečo o stupeň vyššie. Dá sa to aj odspodu hore, ale to je iný proces, ktorý opíšem inokedy.
6: Prepojenie
5: Identita
4: Presvedčenia, viery hodnoty
3: Schopnosti
2: Správanie- výsledky, ktoré dosahujeme
1: Prostredie
Takže- prostredie, v ktorom žijeme- kultúrne, rodinné atd., je východiskom toho, kým sa v živote stávame. Odrazovým mostíkom. Na jeho základe si budujeme svoje správanie. Naše správanie určuje, ak výsledky v živote dosahujeme- tu patria naše vzorce správania, to ako reagujeme, zaužívané spôsoby, zvyky, návyky. To buduje naše schopnosti, ktoré máme a používame. Teda- na častú otázku, ako zmeniť svoje správanie (správanie svojich detí), je odpoveď o „level“ vyššie- treba vybudovať vedome schopnosť, ktorá správanie určuje-mení. Naše schopnosti vyplývajú z našich presvedčení (z našej osobnej viery, hodnôt, ktoré v sebe nesieme)- keď Karol uveril, denne sa presviedčal, že je darebák, stal sa ním… Najskôr v očiach dospelých ktorí ho o tom presvedčili, potom vo svojich a prispôsobil tomu aj svoje správanie. Až keď sme zmenili jeho presvedčenia, pomenovali jeho schopnosti pozitívne, jeho správanie sa akoby navonok nezmenilo- no zmenilo sa smerom k sebe. Vybudoval si (za našej výdatnej pomoci) identitu- som ten, kto vie tvoriť vynálezy, ktoré pomáhajú ľuďom… Chvalabohu. Lebo keby si bol do života odniesol , že je darebák… No a posledný level sa mi vysvetľuje ťažko. Je to hlboko osobné a viem to vysvetliť zrejme len na príklade svojich známych, hlboko veriacich, ktorých obdivujem. Prepojenie s celkom- byť súčasťou sveta- u mojich priateľov je to „spojenie s bohom“ ktorý nás všetkých stvoril na svoj obraz a ktoré tomu všetkému dáva hlbší zmysel. Ak máme zmysel života a prepojenie s ním, naša identita je jasná.
Skúsim na túto tému dať postupne viac, podrobenejšie, no jasné je, že každá veta, každá myšlienka, ktorou deťom niečo pripisujeme, tvorí ich správanie, schopnosti, identitu, viery a presvedčenia a určuje tak ich budúcnosť. Preto je lepšie odpustiť si nielen slová, ale aj vety vo variáciách- Ty si lenivec! Z teba nikdy nič nebude! Bože, aký si nemožný! Toto by normálne dieťa neurobilo! Si neporiadnik neporiadny! Čo už ti naozaj šibe? Mohol by si sa konečne začať normálne správať?
A nahradiť ich vetami: „Kto je toto dieťa? Čo sa mi snaží povedať, ukázať? Čo ho vedie k tomu, že robí to, čo robí? Viem mu s tým nejako/akokoľvek pomôcť? Podporiť ho? Aké prostredie ho podporí? Vieme ho spolu vybudovať? Aké schopnosti chce mať? Viem ho v ich budovaní podporiť?
Náročná téma, ktorú mne vnútorne odľahčuje- presvedčenie. Presvedčenie, že deti som dostala ako dar od boha a že on vedel, čo robí. No nezbavuje ma to zodpovednosti. Práve naopak. Hoci, občas uvažujem v súvislosti s mojimi deťmi, ako v tom vtipe: Pane bože, ja viem, že ty vieš, čo dokážem, čo unesiem a kto som. No nemáš o mne príliš vysokú mienku? Nemohol by si občas znížiť latku? A potom sa na tom zasmejem, vzdám sa lenivosti a vidím, že sa dá aj viac. Že sa vyvíjame.
Prajem Vám krásny deň, priatelia. A prajem nám všetkým, aby sme vedeli, kto sme, cítili prepojenie s týmto svetom a hlavne- aby sme vedeli deti podporovať čistým spôsobom na ich ceste, v ktorej to hľadajú ony samé.
Ľuba