V piatok, 1.apríla, pristúpi tesne ku mne jedna prváčka, rozprávame sme sa a ona zrazu v polovičke vety zmĺkne, akoby uťal a s veľkými vytreštenými očami ukazuje prstom za môj chrbát.
Akoby som už tých prvoaprílových žartíkov nemala dosť- vzdychla som si v duchu a ani som sa neotočila. Keď to trvalo dosť dlho a ona sa cezo mňa nakláňala stále viac, vravím
-No čo moja? Čo sa zase stalo? (dnes už po stý raz…)
– Ľubka, pozri, tá tvoja obrovská zelená rastlina kvitne!
-No samozrejme, ako inak, na prvého apríla….
– Ľubka, ale fakt! Pozri sa sem!
– Hej , a aký má kvet?- poviem bez náznaku otočenia, pokojne s úsmevom.
-No, taký nevídaný- zelený a s takým mečom uprostred!
– Srdiečko, dnes už ti nenaletím, to je predsa nekvitnúca rastlina!
– Tak o tom asi nevie, mala si jej to povedať…
Skôr, ako stihnem zareagovať, ma niekto súrne potrebuje a ja utekám z nedokončeného prvoaprílového žartu od rastliny, ktorá spokojne kvitne, lebo som jej zabudla povedať, že je nekvitnúca..
Poobede chystáme triedu na zápis prváčikov, a keď otváram okno, kuknem na rastlinu a… skoro mi oči vypadli!
Moja nekvitnúca rastlina si veselo kvitne zelenými kvetmi a uprostred sa týči- meč!
Žasnem. Smejem sa na tom a kolega mi pripomenie, že práve zažívam déjá vu.
Deň predtým sme sa totiž bavili na obrázku čmeliačika:
Pozerala som si ho vtedy aj s dcérou a smiali sme sa na vedecky potvrdených „predsudkoch“.
V tom okamihu som si spomenula, ako sme pred troma rokmi boli spolu na návšteve u lekárky. Bolo to kontrolné vyšetrenie. Lekárka otvorila zdravotnú kartu, vytreštila oči a….zavolala do laboratória:
Prosím si potvrdiť, že testy, ktoré ste mi poslali na…. meno mojej dcéry, rodné číslo… sú správne.
… nasledovali odpovede z druhej strany, ktoré sme nepočuli… Začal ma oblievať pot, prepadol ma strach, lebo lekárka zaprízvukovala:
– Ste si absolútne istý, že ste nezamenili výsledky? To nechápem, to nie je predsa možné!
To už som zbledla a ona zaregistrovala, čo sa deje a vraví mi rýchlo, krúitac pritom hlavou-
Pani Noščáková, Vaša dcéra má výsledky lepšie ako väčšina zdravých detí! Ja to nechápem, mala predsa celoživotnú diagnózu! To sa predsa nedá vyliečiť!
Zatiaľ čo ja som zhlboka dýchala, Hanka zaštebotala:
Dobre, že ste mi to nepovedali, že sa to nedá, lebo ja vám verím a bola by som vás poslúchla….
Pozerala som z jednej na druhú a uvažovala nad výrokom, že lepšie nič nevedieť…. No veľmi rýchlo som sa zháčila. Mne je prirodzené informácie hľadať, vychutnávať si ich, učiť sa, vedieť…. Tak ako?
Ako je možné, že niekedy nevedieť znamená životnú výhru? Sú naozaj situácie, kedy je lepšie nevedieť?
Nuž… Myslím si, že nie. (A to paradoxne vravím ako niekto, kto nepozerá moc telku, nečíta noviny, lebo to, čo tam je, vedome nechce počúvať, čítať, vedieť…) V skutočnosti ide skôr o to poznať seba samého. Do hĺbky, poctivo, so všetkým, čo ku mne patrí. Lebo ak toto viem, viem zvážiť každú informáciu, ktorá sa ku mne dostáva. Ak by sme sa automaticky identifikovali s nálepkami (tým, čo o nás a našich možnostiach hovoria iní), ktoré nám v živote rôzni ľudia , hoci aj vážené autority, v rôznych situáciách dávajú, čmeliak by nelietal, raslina by nekvitla a moja dcéra by nebola zdravá.
Neviem, ako to inak pomenovať, snáď len ako úvahu, že vždy je dobré vedieť- ale zároveň si to, čo sa ku mne dostáva, prefiltrovať cez seba, svoj charakter, svoje postoje, cez to, ako to so mnou (ne)súznie a rozhodnúť sa informáciu prijať, alebo- v jej kontexte sa rozhodnúť prekročiť hranice (ne)možného.
Ako od stretnutia s onou lekárkou hovorí na mnohé veci (niekedy pre mňa až pričasto) Hanka: To, že to nikto nedokázal, ešte neznamená, že ja nemôžem byť prvá. Veď už som prvá zdravá s celoživotnou diagnózou.
A tak zrazu vieme, že aj to, čo vieme, má svoje hranice, a tie môžeme vďakabohu posúvať, či celkom prekročiť.
Prajem nám všetkým, aby sme dokázali v živote spoznať sami seba, stretnúť sa so svojou podstatou a nechať opadať nálepky, ktoré sme prijali od autorít v našom živote , lebo sme im verili. A pre nás, ktorí sme rodičia, si želám ešte niečo ťažšie- aby sme dokázali tie naše deti nadšene vnímať tak, aby si od nás do života odniesli čo najmenej nálepiek. Lebo- ešte neverím, že dokážem žiť s nimi tak, že si neodnesú ani jednu. Tu mám svoju hranicu. Zatiaľ.
Ľuba