Bláznime sa s Julkou v bazéne, keď ku nemu pomaly, zapierajúc sa o barle, prikráča mladík. Vedľa neho kráča mama, odloží mu barle, pomôže mu do bazéna. Vo vode “ožije” – vznáša sa, pláva, vyzerá akoby dostal krídla. Jeho mama si ku mne prisadne práve keď si ľahnem do bublín medzi trysky. Prehodíme pár slov plných nadšenia;) – rozpráva mi o ich živote, ako je vďačná za vodu, ktorú on miluje a ktorá mu pomáha. (Dg DMO, spazmy). V tom ku nám pripláva, stojí na špičkách, hoci mne je voda len niečo pod prsia (skrátené šľachy robia svoje) a vraví mame:
-Smiem ťa na chvíľu niesť?
Mama sa zarazí a chce zrejme odmietnuť, no on dodá nástojčivé
– PROSÍM…
Mama sa zošuchne z vyvýšeniny s tryskami “do náručia” svojho syna a on ju nadšene nesie ako poklad, ako princeznú, v náručí, so slzami v očiach cez bazén.
Potom ju pobozká a vráti nazad medzi trysky.
Pozeráme na seba navzájom a všetci cítime vzácnosť tohto okamihu. Všetci myslíme na to isté:
V živote je čas, kedy nosíme a držíme svoje deti. A neskôr, neskôr príde čas, keď podržia naše deti nás – keď to budeme potrebovať.
Táto mama nosila svoje dieťa dlhšie ako iné a aj teraz ho často musí/chce podržať. No zdalo sa, že jeho diagnóza znemožňuje, aby dakedy v živote podržal on ju.
No on to dnes dokázal – tak nádherne, symbolicky, ľahko našiel cestu, ako sa to dá.
Zasiahlo to všetkých, čo si uvedomili, čo sa deje. Všetci sme dojatí. …
Nech to vyzerá akokoľvek, hoci sa to zdá byť nepravdepodobné či nemožné, držíme sa navzájom – deti mamy a mamy detí – cez lásku, ktorou sme spojení.
Zažili ste niečo podobné? Podeľte sa v komentároch.
Pekný deň praje Ľuba