Sedím na zastávke a čakám kamošku, ktorá sa po 15 rokoch ozvala, že „pôjde okolo“ a má pol hodinku než pofrčí na letisko. Hlavou mi bežia bláznovstvá, čo sme kedysi spolu povyvádzali a mám čo robiť, aby som sa nezačala nahlas smiať. Mohla by som, zastávka je výnimočne prázdna… Už-už idem vybuchnúť do smiechu, keď tu zrazu lavička, na ktorej sedím, poriadne podskočí. Strhnem ma to do reality. Čo sa deje? – zareagujem reflexívne , rýchlo, šokovane trhnem hlavou a … Neverím vlastným očiam- tesne vedľa mňa vyrástol na lavičke chlap ako hora- či skôr tri hory. Ako dosadol, takmer ma to vymrštilo. A teraz zaberá celé moje zorné pole- ramenatý svalnáč s tetovaním a pár jazvami na strane tváre, ktorá sa ma takmer dotýka. Uvedomím si jeho dych. Som mŕtva!- prebehne mi hlavou a v očiach mám zrejme parádne zdesenie, lebo ako sa nám stretnú pohľady, tri hory vyskočia na rovné nohy a zacúvajú päť krokov vzad.
Na moment všetko ustrnie a okamžite, ako vyhodnotím situáciu, ma zaplaví pocit hanby. Ja som ho vystrašila! Môj strach ho vydesil viac ako mňa. Prikryje si dlaňou zjazvenú časť tváre. No ja si uvedomím, že som sa nezľakla vzhľadu, ani obrovskej svalnatej postavy s tetovaním, ale …
-Prepáčte, tak krásne ste sa na mňa celý čas usmievala, že som myslel, že vám nebudem vadiť, keď si prisadnem.- povie pevným hlasom.
Usmejem sa, rukou naznačím pozvanie na lavičku a pustím sa do vysvetľovania.
-Viete, bola som mysľou inde. Nevidela som vás prichádzať a tak ma šokovalo, ako nečakane ste sa zjavili. Uvedomila som si vás až keď ste si prisadli… Prepáčte vy mne, bola to skratová reakcia na nečakané zjavenie … :)
Teraz je šokovaný on.
– Vy ste ma nevideli prichádzať? To žartujete, či?- povie a pozerá sa sám na seba, na svoju neprehliadnuteľnú postavu a začne sa smiať.
-No, viete…. Čakám tu na kamošku, ktorá má prísť električkou a zasnívala som sa, spomínala som si ako sme sa spolu bláznili a čo všetko sme zažili. Nevnímala som vás, nebol tu nikto a zrazu (uvažujem, ako ho neuraziť) … sa pri mne z čista jasna zjavil niekto, koho by som predsa logicky musela vidieť prichádzať ….
Teraz sa smeje on. Už je mu jasné, že som sa neusmievala naňho a baví sa na tom, že som si ho fakt všimla až keď si sadol vedľa mňa na lavičku.
-To je absolútne neuveriteľné, že ste ma nevidela. Hoci… Vlastne s takým pocitom žijem celý svoj život. Mám síce neprehliadnuteľnú postavu, ale jeden z mála ľudí,, ktorý ma naozaj vidí, je moja manželka. Viem to od okamihu, keď sa mi prvý raz dotkla tváre… – povie on a tentokrát to nie som ja, kto je zasnívaný. :) Jeho manželka je zrejme jeho Malý princ- ten, kto ho vidí srdcom. :)
Chvíľku sa rozprávame. Čaká svoju ženu, ktorá je za rohom v kostole. Hovorí chlapsky priamo, stručne, jasne. Všeličo zažil, všelikým už bol. Malým tučných chlapcom, rebelom, pankáčom, kulturistom, najšťastnejším mužom na svete… Zrazu vstane a vykročí smerom k Saleziánom. Ako sa zvrtne a zamáva mi, vidím, že kráča v ústrety mladej žene. Tá sa naňho usmieva, jednou rukou mu máva a v druhou čudne pohybuje. Má v nej slepeckú paličku! Pozerám na ňu a nerozumiem- ako vie, že jej ide naproti ON? Ako to, že mu máva, hoci je ešte dobrých 10 krokov od nej, nezavolal na ňu , ani neprehovoril… Ona ho predsa nemôže vidieť- veď je slepá!
V tom okamihu mi v ušiach zaznie jeho : „… jeden z mála ľudí, ktorý ma naozaj vidí, je moja manželka. Viem to od okamihu, keď sa mi prvý raz dotkla tváre…“
Pozerám na ňu, ako mu vkráča priamo do náruče a zrazu aj ja vidím presne o čom hovoril. Zasiahne ma to do hĺbky duše. Darmo staré príslovie hovorí, že láska je slepá… Skúsim to- zavriem oči a celkom jasne vidím, že opak je pravdou. V skutočnosti je láska tá, ktorá nám otvára oči. Ak hľadíme na svet cez jej optiku, vidíme to, čo inak ostáva skryté. Je našim darom z nebies, aby sme mohli vidieť skutočný svet.
Veľa lásky, priatelia a nech dokážeme našich blízkych naozaj vidieť- v každej ich podobe, stave, premene, takých, akí sú a prijímať ich a obdarúvať láskou.