Škola života

Dnes sa celá naša škola ponorila do ticha. Výzvou dňa bolo spoznať, čo sa so mnou deje, keď všetko okolo zmĺkne a keď sa aj ja zmĺknem. Ráno, pri stretnutí tried pred Tichom, položil Miro otázku, kde všade už deti počuli ticho- všetky odpovede boli super, no jedna ma prekvapila. Dievčatko z mojej triedy povedalo, že ticho môžeme počuť […]

Sedíme spolu v kuchyni a maľujeme vajíčka- taká prima ženská jazda, zatiaľčo naši muži vonku pletú korbáče. :) Jemnosť a krehkosť v našich rukách, pevnosť a sila v tých ich. Zajtra si ju vymeníme :) v naháňačke po potôčiku, ktorú si miesto tradičnej oblievačky prajú naše dcéry- Tatinko, prosím, odnesieš nás na rukách do potôčika

Ležalo na chodbe školy, neďaleko štvrtáckej triedy. Okolo prebehlo mnoho detí, no iba jedno sa zastavilo. Vzdychlo a začalo zbierať čriepky. Potom, opatrne, ich vnieslo do svojej, prváckej triedy a rozložilo ich na svojej lavici. -Ľubka, vieš, zlomené srdce nemôžeš nechať len tak, však? Nemôžeš len tak nevšímavo prejsť okolo, však? Keď ešte aj tak

Dnes je to presne rok, čo som napísala svoj prvý blog sem na stránku.  Vyprovokovalo ma k tomu paušálne tvrdenie pedagogičky v jednom denníku, že dnešná mládež je rozmaznaná. A tak som napísala príbeh o skvelej mládeži- tej, s ktorú si denne vychutnávam vo triede. Ten príbeh platí dodnes.  :) Mládež je pre mňa proste úžasná-

-Svet je plný neviditeľných vecí. A keď sa ich pomaly naučíme vidieť, je zrazu plný lássky, farebný a krásny.- povedala Barborka. A ja som tam stála a žasla… Deti vedia viac, ako si dokážeme predstaviť.  Možno to znie tak trochu neskutočne, no pre mňa to bolo jasným vyvrcholením  krásneho dňa s deťmi v škole. To

S deťmi zo školy pravidelne chodievam do domova dôchodcov. Medzigeneračné stretnutia plné pohody a- rozhovorov. Hľadáme v nich spolu recepty na skvelý život a tvoríme taký vzácny receptár. K Novému roku sme sa rozhodli porozprávať o snoch a tom, čo v živote chceme ešte zažiť. Deti, aj seniori. Priniesli sme množstvo časopisov, papiere, nožnice a tvoríme vision boardy. Deti aj starkí sú takí zaujatí, že ani

Prvý deň adventu som v škole s deťmi zažila úžasnú vec. Naučili ma, aké mince sú v živote falošné. Aj som ten príbeh zapísala, aj som ho považovala za príliš súkromný a nezverejnila som ho. No teraz, začiatkom roku, opäť pracujeme s predsavzatiami a sľubmi, ktoré dávame sami sebe. A ja sa znovu vraciam k

Dnes Vám do daru ponúkam jednoduchú hru, ktorú sa s deťmi hrávame na prelomoch rokov (No na hranie a plnenie svojich snov nie je potrebné mať deti :-) , hrala som ju aj v Domove dôchodcov): Učí nás: vidieť všetko, čo v minulom roku dosiahli a poďakovať za to pomenovať svoje sny a ciele pre budúci rok rozprávať sa

– Mami, povedz nám ešte tú, ako ste s tetou Bebou zachraňovali kapre! :) žobronia deti. A ja…Rada im ju poviem. Túto, aj hociktorú inú… O tom, akí sme boli, keď sme boli deti. Lebo- hoci sa v nich smejeme spolu na tom, akí sme boli, čo sme si mysleli, čo sme navyvádzali, čo sme

Od narodenia našich detí, rok čo rok patria listy Ježiškovi k našim spoločným predvianočným rituálom. Sadneme si, zapálime sviečku na adventnom veci, kreslíme svoje želania a rozprávame sa o nich. Nádherné spoločné chvíle s vôňou medovníkov, ihličia a spievaním kolied pri krbe. Znie to jednoducho, ale nie je. Už pri prvom spoločnom písaní sme zistili, že naše deti sú tak

Občas sa ma rodičia pýtajú, ako „vykorčuľovať“ z nepríjemných detských otázok, najmä tých „intímnych“. Mám čerstvý zážitok a tak poďme na odpoveď: Ráno, pri jesennej práci v záhrade ma Julka z ničoho nič prekvapila otázkou: – Mami, majú vložky krídelká? Zaskočila ma tak veľmi, že som sa zamyslela, čo vlastne to dieťa asi potrebuje vedieť a

Dušičky. Čas, ktorý sa mi v mysli vždy spájal s tými, ktorí s nami už nie sú… hoci by sme naozaj radi s nimi boli. So svetielkami a sviečkami. So smrťou. Ťažké spojenie. Nosila som ho v sebe až kým som raz nevypočula svoje deti… a nezažila, že v skutočnosti nie je o smrti, ale o láske. Bolo to takto:        V pondelok nám