Škola života

Nastúpim do MHD. Je poloprázdno a takmer ticho. O to viac vyniká jemný, takmer nečujný hlas staršej pani, ktorá niečo číta. Obzriem sa. Pani sedí na invalidnom vozíku, rozpustené sivé vlasy jej padajú na plecia. Blízko nej, normálne na sedačke, sedí starký. V strede busu je obrazovka, kde beží nejaký dokument, no celkom na jej […]

O netradičných želaniach našich detí som už písala.  :) To bolo v súvislosti s Vianocami a najkrajším listom Ježiškovi . A keďže si svoje želania plníme tak, ako prichádzajú (to je iný príbeh, no raz sa podelím), dvakrát do roka- na narodeniny a na meniny- vyvstane u nás  vždy problém, aký darček dať dieťaťu, ktoré … si želá, aby

Len čo sme vyšli von, deti sa rozbehli k jazierku. Celá prvá trieda- akoby ich niečo priťahovalo. Len čo sa dotkli dlaňami hladiny, jedno z nich zakričalo: – Aha, na dne je poklad!- a fakt- ligotala sa tam minca. Začali behať dookola, skúmať, ako mincu vyloviť. Na jednej strane je to také minijazierko, že sa

…alebo o tom, ako mi prváci dali najkrajší dar ku Dňu detí tým, že pomenovali nádherný dôvod, prečo by sme  ho mali spolu sláviť . A tak som sa dozvedela, že mám Deň detí oslavovať naplno a bez zábran, lebo (tu je celý príbeh): Ráno vstúpil do triedy Davidko s obrovským košíkom plným všakovakých dobrôtok. -To je na

Ponáhľam sa domov z práce, lebo sme dnes boli dlhšie vôli sebavzdelávaniu. Šaty  a vlasy za mnou vlajú a pri škole takmer narazím do muža, ktorý stojí jednou nohou na kolobežke, a druhou rukou pridržiava- ďaľšiu kolobežku. Usmejem sa, chcem pokračovať, no pán sa mi prihovorí: -Tak čo, susedka, všimli ste si, aký je medzi nami rozdiel? Zabrzdím,

Deti… Pred časom som rozpútala diskusiu o domácich úlohách. A- dostala som krásnu lekciu na túto tému- od prvákov. :) V stredu sme si naplánovali činnosti, ktoré máme počas vyučovania zvládnuť. Vždy to robíme a deti majú po úvodných častiach istý čas na zvládnutie. No- a nezvládli sme ich. Teda- nie všetci. A tak, ako vždy na

Keď som po prvý raz videla tento nápis na „minireštaurácii“ neďaleko Slovenského rozhlasu, nevedela som sa vynadívať a sľúbila som, že zistím viac o človeku, ktorý ho napísal . Dnes, 6.4.2016, som si konečne našla čas ísť znovu do jeho reštaurácie – s odhodlaním spoznať jeho príbeh.  Skôr, ako som zaplatila, moje rozhodnutie bolo zmenené. Za iné, omnoho lepšie…

V piatok, 1.apríla, pristúpi tesne ku mne jedna prváčka, rozprávame sme sa a ona zrazu v polovičke vety zmĺkne, akoby uťal a s veľkými vytreštenými očami ukazuje prstom za môj chrbát. Akoby som už tých prvoaprílových žartíkov nemala dosť- vzdychla som si v duchu a ani som sa neotočila. Keď to trvalo dosť dlho a ona sa

Zase tá MHD ! A v nej dôchodkyňa, ktorá ma rozplakala…  No  pekne po poriadku: Sedím v autobuse, smer Antolská nemocnica v Ba. Cesta je dlhá, zrejme aj preto starká, ktorá si sala oproti mne „do štvorky“, vytiahne z tašky okuliare, knižku a začne čítať. Na nasledujúcej zastávke nastúpi žena s kočíkom, za ruku vedie

Banská Bystrica- marec 1992, zima ako z rozprávky. Bežím z intráku do mesta, kúpiť si zošity. MHD ma vyhodí pod námestím, rýchlo kráčam hore a potom krížom do papiernictva. Mráz mi vliezol úplne všade….a tak pridávam do kroku stále viac. Na rohu námestia stojí starenka, vo vedierku má narcisy. Ako tak bežím okolo, ozve sa tichým hlasom: „