Kto je hrdina? A kým by som bola ja, keby som bola hrdinka? Zneli otázky témy, ktorá sa nám prelína vyučkom už asi mesiac. Dnes som dostala sloh, ktorý napísala na túto tému jedna žiačka. Spočiatku vyzeral ako na jednotku napísaný, roztomilý príbeh. Taký- neobyčajne obyčajný. No rozhovor, ktorý som po jeho prečítaní mala s autorkou, mi vyrazil dych. Myslím, že to dieťa vie niečo, čo by sme si mali uvedomiť všetci. Pridávam to sem tak, ako som to zažila. Chronologicky.
Tu je sloh, odpísaný doslovne tak, ako som ho čítala ja:
SUPERHRDINKA.
Jedného rána som vstala z postele a pozrela som sa do zrkadla. Zistila som, že sa mi zrazu objavila na tvári okolo oka žltá hviezda. Netušila som prečo. Pochopila som to, až keď som išla von a zoskočila som zo schodov. Bolo divné, že som nedopadla na zem, ale vznášala som sa vo vzduchu. Lietala som. Po chvíli mi došlo, že mám super schopnosti. Nadšene som zvýskla od radosti. vyrobila som si kostým a vyšla na ulicu. Ako som vychádzala, zbadala som rútiace sa auto, ktoré išlo veľkou rýchlosťou a ľudí, ktorí práve prechádzali prechod. Uvedomila som si, že sa môže stať nešťastie. A rozhodla som sa použiť svoje schopnosti a ľudí som zachránila. Poďakovali sa mi. A tak som pri zachraňovaní ostala, pretože som zistila, aký je to skvelý pocit, niekomu pomôcť.
napísala: Kristínka, 10 r.
Kristínka stála pri mne, pozorovala ma, ako ho čítam. Keď som jej zapisovala jednotku, prišlo to hlavné. Rozhovor nad napísaným.
-Všimla som si, že si ho napísala v prvej osobe. Je o tebe?
– Písala som tak, ako sa píšu knihy a nerozmýšľala som o tom, hoci by to bolo super, keby bol o mne. No, ja myslím, že je tak trochu o každom z nás. Takže trochu aj o mne, ale nielen.
??? Akože ja, ty, aj hocikto iný môže byť tou superhrdinkou?
– No… Vy ste vravela, že každý z nás má nejaké jedinečné schopnosti, aj keď ich nemusí poznať, nemusí to o sebe vedieť a tak ich nevie používať. A že niekedy naši blízki vedia tie schopnosti vidieť.- napr. maminky, alebo aj vy. Občas mi vravíte, čo všetko dokážem a ja si to nemyslím, ale potom to dokážem a čudujem sa, že ste to videli popredu a ja nie.
– :-)
– No a tak si myslím, že je to tak, že každý z nás má na sebe hviezdu, ktorá vyžaruje jeho schopnosti. No nevie si ju vidieť. Musí sa to naučiť. A ten, kto si ju už vidí, vidí aj tie svoje schopnosti a potom ich začína stále viac a viac používať. A každý, kto vie používať tie svoje jedinečné schopnosti, ktoré mu boli dané, je pre tento svet pomocou a superhrdinom.
Čo dodať? Ak dievčatko, ktoré toho veľa nenarozpráva, povie niečo tak cenné… A ak to skrylo do slohu, kde som si to vôbec neprečítala… Tak to sa teším, že jednou z mojich schopností (ktorú na mne videla a pomenovala už moja mama) je schopnosť počúvať a tiež prirodzená zvedavosť. Vďaka nim som sa z takmer obyčajného príbehu dozvedela takú krásnu hviezdnu pointu. Neviem, či dokážem vidieť hviezdy na čelách detí a ľudí, no fakt je, že som absolútne otvorená voči tomu, aké majú schopnosti- nelimitujem sa predsudkami. Viem aj to, že občas cítim tie záblesky hviezd, ktoré všetci vyžarujú – a mám voči nim veľkú úctu.
A keď sa vrátim k otázke v úvode, mám vďaka dnešku aj návod, ako sa stať superhrdinkou:
- Pozerajte sa do zrkadla. Robte to tak dlho, kým sa v ňom naozaj neuvidíte, s úctou a láskou k sebe samej.
- Začnite vnímať, čo vyžarujete, aké sú vaše schopnosti. Trénujte vnímanie vlastných schopností tak dlho, až sa vám v očiach (nad nimi, okolo nich, na čele- kdekoľvek:) ) rozžiaria hviezdy
- Dotknite sa svojich hviezd- skúste, čo sú vaše jedinečné, hviezdne schopnosti, danosti, s ktorými ste prišli na tento svet
- Začnite ich používať , nebojte sa ich, užívajte a vychutnávajte si ich: ak robíte to, na čo máte schopnosti, je to váš dar pre vás aj pre všetkých ostatných
A – ako som si opäť uvedomila, to, ako sa pozeráme na deti, deti vnímajú. A pozerajú tak na seba samé. Aspoň do istého veku. Už len preto sa oplatí trénovať tú schopnosť- vidieť hviezdy s kúskom neba vždy, keď pozeráme na deti.
Krásne dni a zrkadlo plné hviezd nám všetkým praje
Ľuba