Dnes sa celá naša škola ponorila do ticha. Výzvou dňa bolo spoznať, čo sa so mnou deje, keď všetko okolo zmĺkne a keď sa aj ja zmĺknem.
Ráno, pri stretnutí tried pred Tichom, položil Miro otázku, kde všade už deti počuli ticho- všetky odpovede boli super, no jedna ma prekvapila. Dievčatko z mojej triedy povedalo, že ticho môžeme počuť v nebi…
Nedalo mi to a v triede som sa jej na to opýtala. Ona na mňa pozrela tými svojimi skúmavými očami a povedala:
-Ľubka, ale v nebi je naozaj ticho. Už tu na zemi si spolu užívame veľa zážitkov, ktoré sa nedajú vyjadriť slovami. Sú krásne- ako láska , objatia od mamy, spoločná práca na niečom a tak… Vtedy si spolu rozumieme bez slov. A ja si myslím, že aj v nebi je to tak- cez krik, či hluk, či zmätok, ktorý by pripomínal to, čo je každý deň tu, by sme nepočuli, ako sa naše duše rozprávajú. No čo je horšie, nepočuli by sme ani sami seba. Preto je v nebi zdanlivé ticho- aby sme tam boli spojení spolu aj s bohom a aby sme mohli počuť, ako sa naše duše smejú.
Neviem, kde na to tie maličké deti chodia. :) No dnes pokračujem v svojom tichu aj po skončení toho školského ,sa pokúsim zacítiť to spojenie s ostatnými a snáď sa mi podarí aj počuť, ako sa moja duša smeje.
Poviem Vám potom, čo ju robí šťastnou, lebo hoci tuším, fakt je, že v tomto bežnom zhone a hluku života sa akosi zabúdam vypočuť.
Prajem nám všetkým, aby sme si vedeli navzájom darovať časť neba aj na zemi- stíchnuť, vypočuť sa , prepojiť a spoznať, čo nám naše duše šepkajú.
Krásnu Veľkú noc.
Ľuba