Tá dnešná mládež je…

Keby mi niekto povedal, že pozná liek na správanie dnešnej mládeže, myslela by som si, že je cvok. No dnes, dnes som zažila, ako v praxi funguje. A tak sa oň delím. Je presne ako všetky vzácne veci- nesmierne jednoduchý a dostupný. Nech sa páči, liek (nielen) pre našu mládež.

 Sedím v MHD. Dnu veľmi dynamickým a hlučným spôsobom vbehne-naskočí- nastúpi partia stredoškolákov. Majú také tie spustené rifle cez pol zadku,  všetko na nich tak akosi visí, niektorí majú pokreslenú kožu, zaujímavo roztrhané tričká trčia spod búnd či mikín. Zrazu je ich plný autobus. Smiech, vtípky, ktorým zrejme rozumejú len oni sami.. Niektorí sa zvalia cez dve sedačky, iní stoja. Sama v sebe zvažujem, či a čo mi na nich vadí. Sú hluční- to áno. Sú „všade“. Spomeniem si na veselých pubertiakov v samoške, ktorým sa SBS-kár snažil vysvetlliť, že sa nesmú tak nahlas smiať a oni zase jemu, že sa nevedia inak radovať. Úprimne sa započúvam do toho, čo sa vlastne nedá nepočuť a uznávam , že  ich vtipy sú v podstate smiešne a ich veselosť nákazlivá.

Ďalšia zastávka. Otvoria sa dvere, zjaví sa v nich starký s dvoma barlami, snaží sa barle si nejako zložiť do jednej ruky a nastúpiť. Zdvihnem sa, že mu pomôžem, no vtom jeden z teenagerov zakričí:

-Aha, náš starký!

A už skáču ku dverám, vezmú mu barle, pomôžu mu k sedadlu, jeden mu uvoľní obe sedačky, cez ktoré sedel. Usadia si ho „do štvorky“, nahrčia sa k nemu a rozprávajú sa. Žasnem nad tou premenou. Asi za dve zastávky chaloši vystúpia a starký ostáva, spokojne sa usmievajúc. Sadnem si ku nemu a prihovorím sa:

-Tak ktorý z nich bol ten váš?

Starký sa pozrie trošku prekvapene a po malom zaváhaní povie:

-No, všetci predsa!

– Ale ja som myslela, že ktorý je váš vnuk? Keď ste nastupovali, jeden zvolal že Aha, náš starký!, tak zrejme ten, nie?

Starký na mňa pozrie láskavým pohľadom , chvíľu uvažuje a potom ma vyvedie z omylu.

-Viete, oni sú naozaj všetci moji. A pritom ani jeden z nich nemusí byť môj pokrvný príbuzný.

To ma zaujme. Uvažujem o tom, ako mám vždy plnú triedu „svojich detí“ o ktorých to platí tiež. Spýtam sa ho, či bol tiež učiteľ.

– Nie, nikdy som nemal to šťastie, hoci celý svoj život mám k deťom blízko. Viete, ja som vyrastal na dedine. Každý z nás poznal každého. Všetci sme sa o seba navzájom starali. Keď sa niečo dialo, pomohol mi vždy každý dospelý, ktorý išiel okolo. Nikdy nikto nikomu nebol cudzí. A ja som vedel, že či ma osloví moja vlastná mama, alebo susedka, alebo aj žena z úplne druhého konca dediny, vždy je to to isté- učili nás láskavosti, vnímaosti, zodpovednosti. A my sme im vždy odpovedali rovnako, ako rodičom. Teraz sa to už ťažko vysvetľuje, ale boli sme všetci ako ozajstná rodina. Ozajstná, lebo viem, že v súčasnej dobe sú si mnohí členovia rodín navzájom cudzí.  My sme si neboli. Akokoľvek sme boli rozdielni, boli sme súčasťou niečoho, čo nás spájalo. Sme predsa ľudia. Navzájom sa akceptujeme, vnímame , rešpektujeme-či sa zrovna hneváme, či si padáme okolo krku, nikto nikomu nie je cudzí- taká bola moja rodná dedina.

Potom som sa s manželkou presťahoval sem do mesta.V domoch sme spolu bývali všetci z jedného závodu. Tiež sme sa poznali a patrili k sebe. Pánboh nám nepožehnal deti- ale požehnal nás skvelými kolegami a susedmi, ktorí deti mali. A tak, ako sme boli naučení od nás z dediny- všetky boli naše. A všetky to tak aj vedeli- na ulici, v obchode, v dome, na dvore- každý každému pomohol, dal svoj čas, rozprávali sme sa spolu, hrali futbal, badminton a karty, sedávali na dvore na deke a rozprávali sa …Potom deti povyrastali, doba sa zmenila a rozutekali sa všetci do sveta. Z nás, starkých, už teraz žije v tom dome len málo. A keby ste oslovili cudzie dieťa na ulici, boli by ste starý blázon. ľudia sa k sebe správajú, akoby boli z inej planéty.

No ja sa nedokážem vzdať niečoho, čo celý život žijem. A tak dodnes považujem všetky deti za svoje. S týmito úžasnými mladíkmi jazdím už tretí rok rovnakým autobusom- z času na čas. Prvý raz, keď som ich stretol, robili krik po celom autobuse. To sa nepozdávalo nejakým dámam a tak sa začali nahlas medzi sebou rozprávať o tom, aká je tá dnešná mládež hrozná, drzá, nevychovaná a hlučná. A ja som sa ich spýta, prečo sa o tých deťoch bavia tak, akoby tam neboli. Prečo sa o tom radšej nebavia priamo s nimi. Chlapci zakričali : Starký, boduješ! Ty by si s nami hodil reč? A ja že samozrejme. Deti sú predsa všetky naše. A všetky to potrebujú zažiť. Ku svetu sa správajú akoby im bol cudzí len preto, že mu to oplácajú. Alebo, v horšom prípade, ani nezažili, čo je to ozajstný osobný vzťah, takže ani netušia, čo im to vlastne v živote chýba.

Odvtedy sme sa spolu rozprávali vždy, keď sme cestovali. Zaujímalo ich to, ako som vyrastal. Aj moje príbehy, aké to bolo, keď… A mňa zas zaujímajú tie ich. Neverili by ste, čo všetko tie deti majú za sebou… Prepojili sme sa cez tie naše príbehy navzájom. A tak som sa stal ich starký. Nebolo to ťažké, lebo ja odjakživa tvrdím, že všetky deti sú naše. A mali by sme sa tak ku nim správať, aby sa oni ku nám nesprávali ako cudzie.“

V úžase som počúvala toho skvelého starého pána, ktorý v sebe nosí liek na to, čo pomenúvajú detskí psychológovia dnešnej doby ako fenomén „odpojených“ detí, ktoré sa odcudzili svetu i sami sebe a preto majú problémy, robia výtržnosti, necítia svoje spojenie so svetom. To ich robí necitlivými, hrubými k svetu okolo seba aj k sebe navzájom. A uvažujem, kde prišli o to vzácne niečo, čo si tento starký v sebe uchoval- pocit, že všetci sme navzájom spojení.  že všetky deti sú NAŠE. že MY VŠĚTCI sme NAŠI. Že svet, v ktorom žijeme , je náš.

Pozerám na neho a premýšľam, ako ten liek, ktorý v sebe nosí a ktorým zmenil bandu potrhlých teenagerov na „naše deti“, ktoré dobrovoľne s nadšením pomáhajú cudziemu „našemu starkému“… ako ten liek z jeho duše preniesť a naočkovať všade, kam sa dá. Lebo, akokoľvek cudzo sa k sebe správame, sme súčasťou jedného sveta. žijeme na jednej našej zemi.

A ako sa tak k sebe navzájom aj ku nej správame, akože je cudzia, niekde to pomaly troskotá. Strata vzájomného spojenia je taký novodobý emočný mor. Choroba dnešnej doby.

Vystupujem z autobusu a hľadím do oblohy, po ktorej akoby niekto písal návody na život. Rozmýšľam.

Keď sa ľudia odcudzia rodine, nájdu si iné vzťahy. Keď sa odcudzia svojim priateľom, nájdu si iných. Keď z pocitu, že aj tak nie je naša lúka, les , ich spokojne „spotrebujú, zničia- nájdu si iné. No ak sa táto choroba rozšíri tak ďaleko, že nič nie je naše a správame sa preto ku všetkému, všetkým aj k sebe ako k cudziemu, zničíme si pomaly celý svet. A tú našu krásnu zem… a to bude koniec. Lebo inú už tak akosi nemáme.

A tak som si uvedomila, že treba začať liečením tam, kde mi to ukázal tento starký. V sebe. Vedieť, že ja som svoja a som súčasťou tohto sveta. Rozšíriť to a vyžarovať zo seba tak, aby všetko- deti okolo nás, susedia, ľudia, rstliny, zvieratá, hory… proste všetko bolo súčasťou môjho sveta A podľa toho sa k tomu správať.

A keď zase raz uvidím bandu bláznivých teenagerov v MHD, uvedomiť si, že tá Mládež je taká- NAŠA.

Krásny svet, ktorého sme súčasťou nám všetkým praje

Ľuba